Parížsky močiar bol umelo vytvorený. Tvoria ho rozsiahle močiare so zárastmi trste obyčajnej, tečúce vody, mokré lúky a umelá nádrž v povodí rieky Paríž. Prečo názov Paríž? Lebo v roku 1800 gróf Pálfy povolal francúzskeho inžiniera z Paríža, ktorý mal za úlohu vytvoriť jazero (močiar) v oblasti južného Slovenska tak, aby sa zväčšila pôda na poľnohospodárske využitie. Odvtedy sa močiar nazýva Parížsky a kanál, ktorý odvádza vodu z močiara do Hrona, Paríž.
Štart skvelý. Ranná kávička z termosky na drevenej rozhľadni, odkiaľ bolo vidno veľkú plochu močiara. Očarujúci koncert žiab, rozliehajúci sa naďaleko.
S kamarátkou sme si dôsledne pripravili itinerár na náš nedeľňajší výlet na toto úžasné miesto. Správna obuv, oblečenie, jedlo, pitný režim. Nič sme nezanedbali. Tešili sme sa na vtáky, hmyz, obojživelníky, ryby i pavúky. Počasie ideálne, slnečno bez mráčikov.
Vyrazili sme po zelenej hrádzi vedúcej cez močiare. Z hrádze sa dalo zísť len v Gbelcoch a potom o 5 km ďalej v Novej Vieske. Núdzový únik – cez močiar – nemysliteľné. Obdivovali sme krásnu oblohu, spev vtákov, šuchotanie užoviek a korytnačiek, ktoré keď cítili našu prítomnosť, vliezli do vody. Sem-tam sme cez suchú trstinu uvideli kačky, husi či labute.
Trochu nás vystrašil, ale fakt hlučný čľapot vo vode. Určite to neboli krídla kačky, ale pohyb niečoho veľkého a ťažkého. Robili sme si srandu, že je to určite krokodíl. Ale to sme len odľahčovali situáciu. Intuitívne sme si začali hľadať nejakú pevnejšie palicu, akože na podopieranie. V duchu som si ale predstavovala, ako sa ňou budem brániť, ale ešte neviem pred kým alebo čím.
Ono sa to o chvíľu prejavilo. Na toto sme neboli pripravené. Zrazu oproti nám bežalo šesť malých pásikavých diviakov. Stočili to do močiara a zmizli v trstine. Hneď nám bolo jasné, čo robilo ten veľký rámus vo vode. No predsa ich mama.
Dvakrát nám nebolo do spevu. Začali sme sa hlasnejšie rozprávať, aby sme odohnali zver. Boli sme tak uprostred cesty. Pridali sme do kroku a nahodili nejakú veseľšiu tému. Akože nemáme strach. Po chvíli sme začuli hlasné krochkanie a slabšie kvíkanie. Vtom sa pár metrov pred nami prehnala stará diviačica a za ňou jej veselé mláďatá. Krvi by sa nás nedorezal nikto. Už vtedy nám bolo jasné, že naspäť ideme po asfaltke.
I napriek tomuto adrenalínovému zážitku, bol to pekný výlet.
